V údolí rieky Sezar (vľavo a dole) na juhovýchode Iránu vládne počas dňa i noci takmer absolútny prírodný kľud, keďže sa tu nachádza len niekoľko málo pastierskych osád a obcí mimo hlavné cestné ťahy. Tento kľud tu narúšajú spravidla len turisti mieriaci za rekreáciou a vlaky jazdiace po tejto významnej (transiránskej) trati do oblasti pobrežia Perzského zálivu. Okrem dvoch párov osobných (zastávkových) a niekoľkých diaľkových (rýchlikov) tu jazdí početné množstvo nákladných vlakov zložených z rôznych typov súprav. Na odhlášku po popoludňajšom osobnom vlaku č. 915 sa údolím šinula "amerika" 60-560 v čele vyrovnávky prázdnych vysokostenných vozňov smerujúca taktiež na juh krajiny.

Nad vlakom, nachádzajúcim sa vo výške približne 1310 m n. m., sa týči vrch s výškou presahujúcou jemne 2100 m n. m. No skalný masív vpravo v pozadí dosahuje na hrebeni výšky 2900–3100 m n. m. a nie tak ďaleko od neho (vpravo mimo záber) dosahuje najvyšší vrchol pomenovaný Oshtoran Kuh výšku 4081 m n. m. Ten bol samozrejme aj s priľahlým pohorím ešte úplne pokrytý snehom, napriek tomu, že v nižších polohách (počítajme napríklad polohu železničnej trate) dosahovali teploty cez deň hodnôt aj cez 30 °C.